Na obed ma zobudil atómový poplach. Do izby prenikala ozvena z rozhlasu a ja som si až vtedy uvedomil, že je to poludnajšia modlitba. Dlhé houuuuu až odniekiaľ od žalúdka, kým sa pľúca nenaplnia na prasknutie aby mohli naplno, už za pozornosti celého mesta spustiť modlitbu, ku ktorej sa vzápätí postupne pridávali ďalšie z rôznych kútov mediny. 

Chefchouen, Maroko. Koniec novembra. Kosa. Zahrabem sa do deky a cez dekorovaný priezor nad dverami sledujem ako do izby preniká modré svetlo.

"To musí byť slnko nad skalami!", pomyslím si, alebo aspoň jasná, modrá obloha pretože dnes je čas vyraziť do ulíc, a zistiť, čo ponúka čierny trh. 

Je hmla a dva ostré skalnaté zubiská, pod ktorými leží toto mesto visia skoro na dosah a sľubujú, že dnes nehrozí, že ostanem na hoteli s anglickými backpackermi a iba sa nechám unášať géniom loci a budem vstrebávať atmosféru tohto hideoutu, do you know what I mean, mate?

Veď odvážnym šťastie praje a ešte aj bývalka mi vždy hovorila: “Ty si asi rád veci komplikuješ, že?” No asi. 

Proste bolo príliš chladno na to aby som sa zase skúril do nemoty a skončil na šrot v hamamme neprestajne na seba lejúc horúcu vodu aby mi kif zmiešaný s potom z mätového čaju liezol z každého póru tela. Dnes to bude škaredéa pre hrudku ópia na ležérne sychravé popoludnie na streche s výhľadom na hory sa asi nevyhnem miestnym špecialistom na turistický ruch: 

- Welcome to Morocco! Mah' friend, smoke hasish? Kif. Kif.” 

- Nie, ďakujem neprosím, ale ópiom by som nepohrdol...a som v tom - 40 minút života fuč ako nič, dym vo vetre – no cieľ je jasný: nedám týmto podvodníkom viac ako dva euráky za trošku blaha a story – jedinú vec, ktorou si si istý aj keď netušíš ako skončí: "To je jediná výhoda, ktorú proti nim máš, Indiani", chlácholím sa keď sa na mňa ako kýbel sračiek zosype fúra nadávok: 

- Fuckin' jewish, fuck your twenty dirham for opium! Fuck you! 

OK, 20 eur on far side – and fotos, mah' friend, so you trust me about what I am saying – we build trust, no? A tak hľadám ďalej.

“Musíš mať dôkazy, rozumieš?” meliem si pre seba lebo ani sám neverím, že o chvíľu naskakujem do dodávky smerom do hôr na hašišovú farmu: 

- Wanna see? Take a picture. Wanna buy? No paranoja. Tranquilo, this is not Tangier, brother, nakladá arab v páperke pripomínajúci skôr hispánca ako severoafričana. - Why are you so hungry? No buy, no problem – we are Berber people – no hassle.

- Aint' no buyin' nothing but opium, vypadne zo mňa keď vidím ako kučerák kalkuluje. - Mám zaplatiť za taxi?, pýtam sa kým v rifliach lovím dukáty. 

- No problem, a znovu brzdíme aby naskočil čierny chlapík – asi sudánec.

- Ahmed vie, kde zoženieš ópium a vo vzduchu cítiť opatrnú nedôveru, lebo týpci nechápu prečo kurva nekupujem haš keď som v modrom meste. Stúpame do hôr a ja dumám, koľko stojí tento špás západných bloggerov, keď sa vyberú robiť reportáž o raji na zemi. 

- Czechoslavia? 

- Si.

- Ah, you are poor country, nakladá s úsmevom na tvári ďalej a vystupujeme uprostred strmého úpätia kde je rozkopaná cesta a pokračujeme po svojich. Ohliadam sa za seba a Chefchouen sa definitívne stráca niekde pod nami. Do západu sú tak dve hoďky a pred nami sa na kopci rysuje niečo ako dedina – Calla - a ja vypočítavam možné straty. Konečne ale prichádzame na farmu: je to len pár ošarpaných budov so strechami na spadnutie a žiadnou omietkou. Vchádzam do niečoho ako senníka bez okien a neriešim ten zvláštny pocit za chrbtom, však keby ma chceli olúpiť mohli to urobiť už na tej opustenej ceste. 

Fotím a prezerám si to málo čo sa dá: obrovské vrecia plné kifu – maroccan, afgan, mexican a veľký ker s drevenou päťcentimetrovou stonkou šmarený v kúte. Nefotím však žiadne ksichty - lebo je nad slnko jasné, že by to do našej konverzácie zbytočne vmiesilo neželanú nedôveru. 

Potom nasleduje mätový čaj. Presúvame sa do obytnej časti senníka s pár matracami a malým stolom. Na zemi je všade zeleno-sivý prach zmiešaný so semenami. Týpek s konvicou prinesie aj niekoľko sáčkov s jemným, hnedým hašišovým práškom, ktorý cez látku vytĺkavajú z kifu. Asi si myslí, že som nejaký pašerák a začína vymenúvať odrody a triedy.

- Toto je kvalita, ktorú nezoženieš v medine, my friend. Je to prvotriedny matroš, opakuje dokola ako pokazená platňa, no ja trvám na svojom – a chcem ópium. Ahmed má najlepšiu angličtinu a berber je o to aktívnejší a privádza brata, ktorý čoskoro zistí, že nebude zo psa slanina. Snaží sa mi nanútiť hašiš, ktorý pre mňa z toho powdru nalisuje, ale vyhováram sa, že nemám so sebou prachy. Pre istotu. No to nevadí. Stáčam debatu na ópium a oni začínajú fajčiť. Ja si nič nedávam – už takto sú to dosť divoké okolnosti a pomaly sa chystám na odchod. Som zvedavý na cenu: 150 dirhamov za gram je šialene prehnané, ale ja im nič nesľubujem a Ahmed už začína s cenením “balíčka služieb”: prehliadka farmy, hrudka hašiša (čo odmietam), plus je tam stále transport – karma nepustí a ja s tým musím rátať. Toto určite nebola zdvorilostná návšteva a pozvanie na mätový čaj – všetko v Maroku má svoju cenu, problém je, že treba zjednávať a záleží na miere blbosti, alebo hĺbke cestovateľovho vrecka. Najskôr asi na oboch.

Chlapíci odchádzajú do vedľajšej miestnosti a so mnou zostáva ten najtichší. Nervózne klepe nohou a strojí úsmev. Nikdy never feťákovi. Snžím sa z neho v rámci našich lingvistických možností dosať koľko toho asi vyprodukujú: 2 tony kifu ročne, z ktorého je asi 5kg prvej, 5 kíl druhej a cca 3 kilá tretej triedy... Celkom makačka. Ahmed ma začína skúšať s cenou a keď sa začnú šplhať na stovky eur vysmejem ich a podotýkam, že za tie prachy si kľudne zaletím do Amsterdamu na jointa a ešte mi zostane aj na prostitútku.

- But this is best quality, mah' friend.

- Never mind that, dvíham sa a odchádzame späť do mesta. Potrasiem rukou bratovi, ktorý ostáva a s úsmevom na tvári ďakujem za čaj. Cítim sa bezpečnejšie, keď v diaľke uvidím prvé zažaté lampy Chefchouenu. Nasadáme do auta a diskutujeme ďalej no sklamaní hustleri začínajú byť netrpezliví. Teraz je rad na mne, aby som to nespackal a mierim do hotelu “po prachy”, no v skutočnosti sa idem zbaviť všetkých cenín ak by sa niečo zvrtlo. Je to delikátna situácia nakoľko sú obe strany mimo zákona, a tak sa nemôžem spoľahnúť na nikoho a na malom meste ako je toto by nebolo najrozumnejšie zdrhnúť bez platenia, navyše keď tu ostávam ešte ďaľšiu noc.

Keď vyberú slepú, tmavú uličku ako miesto pre daľší obchod, pozývam svojich nových “priateľov” na mätový čaj do lokál podniku, kde chcú zas platiť oni, no ja trvám na tom, aby som im revanšoval ich pohostinnosť. Vyberajú miesto na poschodí a usadáme k stolu. Ahmed z vrecka vyťahuje malú guľôčku zabalenú v bieom igelite. V porovnaní s tým, čo som videl ráno u chlapíka s váhou to vyzerá na niečo cez tri géčka a ja sa pýtam, koľko za to chce: 2500 dirhamov dokopy s výletom na farmu, a celým dnešným “servisom”, o ktorý som nestál.

Mám pred sebou jedného berbera s vyšinutým pohľadom a jedného černošského hustlera a neviem, či sa mám smiať, alebo plakať. No niečo sa vo mne zaprie, a budí sa vo mne ten urazený žid z rána a som tvrdohlavý ako mulica:

- 20€za výlet a aspoň dva géčka ópia, alebo tu budeme do noci. Ahmed je kľudný a uvedomuje si, že zo mňa nič nedostane no Berber pomaly ale iste stráca trpezlivosť. Angličtina mu stále nejde, ale ja vyrozumiem toľko, že ho to prestáva baviť a hučí do Ahmeda. “No hassle Berberian” sa v momente mení na “don't fuck with Berberians Berberian” a atmosféra začína byť čoraz hustejšia a hustejšia. Z vrchného poschodia kaviarne sledujem ako je na tom majiteľ, ako by sa dalo zdrhnúť a snažím sa gestikulovať opatrne aby som niečo nedodrbal neverbálne a nespustiila sa mela. Srkám čaj, fajčím a počúvam dookola tú istú pesničku: 

- I have family at farm, mucho trouble if you don't pay. You want to make it back to your country?, hučí do mňa a ja pomaly dopíjam čaj a nechávam ho po pravej ruke. Sklo je najlepšia vec na pomoc, keď nejakému blbcovi v podniku dojdu protiargumenty a začne problémy riešiť ručne stručne.

- I am staying here in Morocco, trepem, lebo mi to je už fakt jedno. Premýšľam či by som to dal aspoň na ulicu. 

Aby toho nebolo málo, zčistajasna sa dorúti aj taxikár a pridáva sa k hustlerom, že chce svoje prachy za cestu. 

Hučia do mňa traja a pýtajú si 250 eur? Za čo? Za čaj a výlet, ktorý som ani nechcel? Bolí ma z nich hlava, ale dostali ma do kúta. Dobre, že sme v café a ja spúšťam svoj part:

- Nechcel som žiadne služby a tak sme sa aj dohodli. Taxík je tvoja zodpovednosť a návštevu ber ako MOJU službu tebe, kým sa nedostaneme k tomu sprostému ópiu. Berber silne gestikuluje a Ahmed odchádza aj s ópiom na cigaretu. Plešatý majiteľ nás niekoľkokrát príde nervózne skontrolovať a neptrpezlivo klepká na hodinky. Naťahujem sa s tými smradmi takmer hodinu, čaj je už skoro vypitý a ja z tejto verbálnej gymnastiky nevidím žiadne východisko.Hlasno sa hádame a objavuje sa ďaľší chlapík.

Pomaly začínam rezignovať keď zisťujem, že vie anglicky a vyzerá byť nezaujatý a prišiel robiť niečo ako mediátora. Vysvetľujem mu moju situáciu a uhrávam to na posedenie pri čaji, na ktorým som týchto zmrdov pozval JA a skoro sa nespoznávam keď kričím na celý lokál so silným východoeurópskym prízvukom bojujúc o svoj kúsok pravdy, do čoho sa vracia aj Ahmed. V ruke zvieram chladnúci mätový pohár a je mi jedno, čo sa bude diať a Berber, mám pocit, takisto pochopil, že viac ako 20 éčok zo mňa nevytiahne, no kým som vo švungu pýtam si moje ópium. Zase prichádza majiteľ, že zatvára, no to sme už všetci na nohách a ja vyťahujem prachy. Teraz alebo nikdy:

- 200 dirhamov za farmu, taxík a 3géčka ópia reznuté na polovicu. Ber, alebo nechaj tak! Ja odchádzam na hotel! Let me go! Berber nadáva v arabčine, Ahmed mi dáva polku ópia a škemrá o drobné. Prihadzujem pár dirhamov nech vidí nejaký kov, schmatnem ópium a padám odtiaľ kým si to niekto z nich nerozmyslí. V krčme sa ešte háda berber s taxikárom no ja sa neobraciam a s mediátorom v tesnom závese mierim za prvý roh rovno do svojho hotela. Srdce mi búcha napumpované adrenálinom – je to nakoniec tá najlepšia droga na svete a ten pocit by som nevymenil za nič na svete. 

Mr. Complicated...

Cítim akýsi perverzný pocit hrdosti, že som to nakoniec prežil a na terase odpaľujem zaslúženú Marlborku. Sledujem osvetlené strechy mediny, ktoré končia až niekede na úpätí strmých svahov Chefchaouanu stále ponorených do hustých bielych chumáčov hmly. Z vrecka vyťahujem svoj úlovok a zisťujem, že v tej trme-vrme ho vymenili za niečo, o čom sa neskôr dozvedám, že je akési živicové korenie... Tak predsa ma dostali, smradi. Nie je proste šanca ich odrbať... 

Hádžem to svinstvo do koša, užívam si posledné zbytky vyprchávajúceho adrenalínu a počúvam večernú modlitbu, čistý ako moslimská panna pred svatbou. Celkom lacná story, že? Ale čo čakáš za 2O eur? Tranquillo, mah' friend. No paranoja here. This is Chefchaouen. Don't want to buy? No problem. You can pay later, no? 

 

Chefchaouen, 30.11. 2014